Skutočný rozdiel medzi nami a šimpanzami predstavuje akési tajomné spojivo, ktoré umožňuje miliónom ľudí účinne spolupracovať. Toto spojivo je tvorené PRÍBEHMI, nie génmi. Efektívne spolupracujeme s cudzími ľuďmi, pretože veríme vo veci, ako sú bohovia, národy, peniaze a ľudské práva. Žiadna z týchto vecí však neexistuje mimo príbehov, ktoré si ľudia vymýšľajú a vzájomne oznamujú.

Yual Noah Harari, Sapiens

Prečo sú príbehy dôležité

Až donedávna bol pojem Storytelling spájaný s „hodinou príbehov“ v školách na hodine literatúry, alebo s „rozprávkou na dobrú noc“ doma. Býval spojený s činnosťou pre deti a to len do určitého veku. Stále častejšie však prichádzame k poznaniu, ako rozprávanie príbehov preniká do nášho každodenného života.

Rozprávanie je tiež fikcia pre dospelých a mladých ľudí. Je to posielanie správ, ktoré dostávame prostredníctvom internetu. Sú to filmy, ktoré my a naše deti sledujeme, a reklama, ktorá nás a naše deti bombarduje. Pôvodne Storytelling predstavoval ústne rozprávanie, ale v poslednej dobe sa jeho definícia značne posunula – najmä v súvislosti s internetom – Storytelling je priestorom pre podávanie správ a príbehov rôznymi spôsobmi.
Je dôležité, sme chápali rozprávanie príbehov nie ako nejakú nevinnú hru pre deti. Je dôležité si uvedomiť, že rozprávanie je silným nástrojom k zmene sveta. Príbehy o globálnych témach, s ktorými pracujeme, by mali motivovať deti aj dospelých k tomu, aby získali chuť a návody, ako meniť svet k lepšiemu.

Tak teda začnime príbehom

Pohľad z hory

Bohatý statkár a jeho syn sa vydali na kopec. Z vrcholu bol krásny výhľad na okolitú krajinu s lesmi a farmami, zurčiacou riekou a rybníkom. Statkár sa obrátil na svojho syna a širokým gestom ukázal na krajinu: „Pozri sa synu, raz toto všetko bude tvoje!“ Z diaľky sa k vrcholu kopca priblížil ďalší otec so synom. Boli spolu na potulkách po kraji. Otec sa rozhliadol a s obdivom v očiach sa obrátil k svojmu synovi: „Pozri sa, synu!“

Čo vo vás zarezonovalo? Aký pocit sa objavil? Ktorý z dvoch rodičov ste viac vy?

Svetlo a tieň Storytellingu v digitálnej dobe

„Takmer všetko, čo robíme, je súčasťou rozprávania príbehov … Technológie, ktoré používame na distribúciu týchto príbehov, sa mnohokrát zmenili. Od ústneho odovzdávania príbehov sme prešli k zapisovaniu na hlinené doštičky. Potom sme začali písať na pergamen, potom bola vynájdená kníhtlač … Prešli sme od zvitkov ku knihám; od husacieho brka k peru; od uhlíka k písaciemu stroju a nakoniec k textovému editoru. Avšak na základnej úrovni sa obsah našich príbehov sotva zmenil. Rozprávanie väčšinou zostalo lineárne … vždy má začiatok, stred a koniec.“

Jordan Shapiro, Nové detstvá 2018

Väčšina z nás sa už niekedy stretla s myšlienkou, že „žijeme v digitálnej dobe“, ale čo to vlastne znamená? Digitálnou dobou často nazývame dobu, ktorá začala niekedy v 70. rokoch, keď sa objavili prvé počítače, ktoré umožnili voľný a stále rýchlejší prenos informácií. To spočiatku vyzeralo ako dobrý nápad, ale ako sa neskôr ukázalo, malo to svoje riziká. Ukázalo sa, že digitálne technológie majú svoje svetlé i tienisté stránky:

Svetlé stránky:
pospolitosť; tvorivosť; aktívne učenie; zaujímavý obsah; šetrí čas; ľahký prístup k informáciám; zamestnanosť; digitálna gramotnosť; elektronické formy kníh, dostupná hudba, filmy, fotografie; jednoduché nakupovanie – platby on-line; podpora kritického myslenia; nachádzanie priateľov; pozitívna politická zmena; zdieľanie nápadov

Tienisté stránky:
žiadne zákony; žiadna kontrola obsahu; zneužitie dát; závislosť; podvody; politická kontrola; skrytá reklama; prehlbovanie generačných rozdielov; stalking; monitorovanie; krádeže identity; falošné správy; odtrhnutie od reality; zneužívanie detí; kyberšikana; sexting (osobné intímne údaje či materiály v on-line prostredí sa môžu stať nástrojom na vydieranie, vyhrážanie či sexuálnemu zneužívaniu); vplyv na zdravie (čoraz viac voľného času trávime pri počítačoch).

Či už máme rôzne názory na klady či zápory digitálnych nástrojov, ktoré dnes môžu mladí ľudia potenciálne využívať, musíme si priznať, že ich dospievania sa v „dobe informácií“ výrazne líši od toho, čo sme my dospelí zažili vo vlastnom detstve.

Teraz sa to zdá zábavné, ale mnohí dospelí získali prvé skúsenosti s digitálnou dobou prostredníctvom digitálnych hodiniek. Deti, ktoré teraz prichádzajú na svet, sa nemusia digitálnym nástrojom prispôsobovať, ale sú im vystavené, je to prirodzená súčasť dospievania, a preto sa ich prostredníctvom intuitívne a inštinktívne učia – sú ako digitálny rodáci, nedokážu si svoj život bez týchto nástrojov predstaviť. To pravdepodobne prispelo aj k prehĺbeniu „digitálnej priepasti“ medzi generáciami. Dnes vedľa seba žijú „digitálne generácie“ a generácie, ktoré dospievali v časoch bez internetu a počítačov (a často mávajú k digitálnym technológiám skeptický postoj).

Digitálny svet – výzva pre učiteľov

Ako máme ako učitelia pomáhať mladým ľuďom orientovať sa v digitálnom svete? Záleží na tom, aké máme ako učitelia osobné skúsenosti s digitálnymi technológiami? Ak nás v detstve nesprevádzali digitálne technológie, ako môžeme pochopiť „digitálne detstva“ svojich žiakov? Je správne, že niektorí mladí ľudia trávia viac času s digitálnymi technológiami ako so svojimi rovesníkmi? Sú mladí ľudia teraz viac vzájomne prepojení alebo menej ako v minulosti? Vytvorila digitálna doba digitálnu priepasť medzi generáciami? Ako bude vyzerať digitálny vek budúcnosti?

Štandardný textový editor zmenil spôsob, akým píšeme a prežívame rozprávanie príbehov, počítače a internet nám náhle umožnili zaznamenávať a zdieľať naše znalosti a skúsenosti odlišne. Rozprávanie príbehov na internete už nie je lineárny príbeh, ale je to nekonečný mnohonásobný rozmer rôznych platforiem na nelineárnym webe. Otvoril internet nové spôsoby, ako komunikovať prostredníctvom príbehu? Zmenil spôsob, akým premýšľame? Zmenilo spôsob, akým sa vyjadrujeme? Čo tento posun k nelineárnym rozprávaniam na webe znamená pre dnešných mladých ľudí? Existuje ešte miesto pre lineárne rozprávanie? Musíme rozprávanie príbehov v digitálnom veku znovu definovať a dať mu nový koncept? Aká je pozícia tradičných foriem rozprávania v digitálnom veku? Robia digitálne nástroje učenie zábavnejším? Do akej miery máme vo výučbe tieto nástroje využívať? Prevažujú klady digitálnych nástrojov nad ich nedostatkami?

Spájať zdanlivo nespojiteľné

Po celom svete nájdeme ľudí, ktorí sa zjednocujú, aby spoločne hľadali cesty k náprave spoločnosti – vznikajú on-line komunity, ktoré bojujú za rovnoprávnosť, sociálnu spravodlivosť, komunity novinárov zhromažďujú dôkazy o štátnom násilí a korupcii, stovky tisíc ľudí sa zaujímajú o reformu politiky … Sila príbehu ide v tomto prípade ešte hlbšie a ďalej. Yual Noah Harari vo svojej knihe Sapiens tvrdí, že fiktívne príbehy, ktoré existujú v kolektívnej pamäti ľudí, podporujú vznik mnohých sietí masovej spolupráce, ktoré tvoria náš svet. Uvádza nasledovné príklady:

Dvaja katolíci, ktorí sa nikdy nestretli, sa napriek tomu môžu stretnúť na krížovej výprave alebo pri zbierke na vybudovanie nemocnice, pretože veria, že Boh bol inkarnovaný v ľudskom tele a nechal sa ukrižovať, aby vykúpil naše hriechy. Dvaja Srbi, ktorí sa nikdy nestretli, môžu riskovať svoje životy, aby zachránili jeden druhého, pretože obaja veria v existenciu srbského národa, srbskej vlasti a srbskej vlajky. Dvaja právnici, ktorí sa nikdy nestretli, môžu spojiť svoje úsilie k obrane cudzinca, pretože všetci veria v existenciu zákonov, spravodlivosti, ľudských práv a vyplatených peňazí.

Na čo je potrebné dávať si pozor

Využitie niečoho tak silného ako je rozprávanie fiktívnych príbehov je vec, ktorú treba brať veľmi vážne. Šírenie príbehov v otvorenom a neregulovanom priestore ako je digitálny priestor je ešte závažnejšie. Príbeh môžeme využiť na šírenie strachu a podozrievavosti, ale aj k vzniku spolupráce, vzájomného rešpektu, kritického pohľadu na svet a globálneho občianstva.
A tak ako môže šírenie príbehov vyvolať strach, môže zasiať aj odvahu. Môže zúžiť priestor pre predstavivosť a vízie, alebo naopak naše obzory rozšíriť. Môže nás naučiť sa skláňať a podriaďovať, ale môže nás naučiť meniť seba i svet k lepšiemu.

V našom projekte pracujeme s deťmi a učiteľmi na využití potenciálu príbehov zdieľaných prostredníctvom digitálneho priestoru tak, aby sme šírili hodnoty pre spravodlivejší a udržateľný svet.

Skúste si s nami malé cvičenie:

Zamyslime sa najprv nad svojím vlastným uvažovaním a postojom k príbehom a k ich rozprávaniu. Táto aktivita dáva priestor na vytvorenie vlastného názoru na príbehy, k ich prijímaniu, k uhlom pohľadu na ich posolstvo.

Vezmite dva veľké papiere a umiestnite každý z nich na opačný koniec miestnosti. Jeden papier s nápisom „SÚHLASÍM“ a druhý s „NESÚHLASÍM“. Postupne čítajte nasledujúce výroky a požiadajte učiteľa, aby sa priblížili k tomu koncu miestnosti, ktorý odráža ich názor. Čím silnejšie niekto súhlasí s tvrdením, tým bližšie sa postaví na tú stranu miestnosti, kde je „SÚHLASÍM“, a naopak. Ak si nie sú istí, môžu stáť uprostred.

Výroky:

• Ľudia sú jedinými bytosťami, ktoré vymýšľajú a rozprávajú príbehy.
• Rozprávanie je pre deti.
• Rozprávanie príbehov nám môže poskytnúť cenné rady, keď to potrebujeme.
• Rozprávači musia byť vynikajúcimi poslucháčmi.
• Počúvanie príbehu je lepšie ako jeho čítanie.
• Kultúra má korene v rozprávaní.
• Príbehy cestujú spoločne s ľuďmi.
• Nemôžete rozprávať príbeh dobre, pokiaľ doň nevložíte svoje srdce.
• Rozprávanie môže pomôcť deťom oznámiť svoje pocity o ťažkých a komplikovaných problémoch.
• Počúvanie príbehov môže byť veľkým zdrojom múdrosti.
• Rozprávanie príbehov podporuje rovnaké hodnoty a zručnosti po celom svete.
• Digitalizácia ohrozuje rozprávanie ako umeleckú formu.
  

Odporúčame, aby ste mali zoznam výrokov niekde viditeľne umiestnený pre všetkých účastníkov. Vyzvite účastníkov na diskusiu o nasledujúcich bodoch:
• Nech si nájdu partnera a porozprávajú sa s ním o výroku, s ktorým najviac nesúhlasili.

• Nájdu si ďalšieho partnera a porozprávajú sa s ním o výroku, s ktorým najviac súhlasili.

• Nájdite si ďalšieho partnera a porozprávajú sa s ním o výroku, u ktorého bolo ťažké prikloniť sa na niektorú stranu.

Cieľom nie je dosiahnutie skupinového konsenzu, ale odhaliť čo najviac postojov a názorov na to, čo máme na mysli pod pojmom „Storytelling“.

Projekt bol finančne podporený z projektu Storytelling in digital age, Erazmus+ UK v spolupráci s organizáciami: • SOSNA – Slovensko • HEC Global Learning Centre – Veľká Británia • Cumbria Development Education Centre – Veľká Británia • Středisko ekologické výchovy SEVER – Česko